Tak na tento deň sme sa v piatok s nemenovaným členom družstva pripravili už dostatočne. Nič sme nenechali na náhodu, len budík. Po úspešnom zaspatí, sa zrazu ocitám na „mieste činu“ . Pohľad na mňa vzbudzuje, ehm, minimálne úsmev na tvári. Natiahnutý v tričku nápadne pripomínajúcom cestárov a ovešaný elektronikou ako japonský turista sa pretŕčam na ihrisku v Bytčici a „lovím“ zábery...
Prípravy prebiehajú v najlepšom poriadku, pri guláši sa hlasne „dohadujú“, stoličky hrkocú, pásmo šustí a lajnovačka lajnuje. Na vlastné oči sa presviedčam, že postaviť dva prístrešky je možné za päť minút a niekto môže mať doma pol diskotéky ozvučenia. Postupne sa časom a nečasom prepracuvávame až k času, kedy by mali prichádzať prvé družstvá. Dva neúspešné testy dráhy naznačujú, že je treba zmeniť taktiku oboch Bytčických tímov. A už je to tu. Sirény hasičského auta DHZ Poluvsie upozorňujú na príchod prvého súťažného družstva. Postupne pribúdajú ďalšie a ďalšie, nálada sa stupňuje a chystá sa štart. Nič však nemôže prebiehať bez problémov a minimálne dva šedivé a spotené vlasy pribudli na hlavách niektorých členov organizačného tímu po skúške meracieho zariadenia. Neviem, či šikovnosťou chlapcov alebo zásahom vyššej moci sa to podarilo rozbehať. Tímy sú tu, ozvučenie funguje, dráha nachystaná, nástup ....
Zaujímavý predslov ľudí v uniformách nebol dlhý (bohužiaľ či chvalabohu). A je tu prvý tím na štarte. Kto iný ako DHZ Bytčica – ženy. Dlhonohé aj iné v modrobielych farbách stoja na štarte a je odštartované. Všetko super, tvrdý beh, prekážka, ruky hore, voda, výstreky ... Čas však neuspokojivý. Nič sa nedeje, rozbiehame súťaž. Druhý štartujú likvidátori z Poluvsia. Hladko. Tretí nastupujú domáci muži. Už sa teším, kedy budem môcť v reporte napísať, že to bolo grandiózne, ukážkové či vynikajúce. Avšak teraz to ešte napísať nemôžem. Nevadí, sezóna nekončí. Družstvá sa hecujú, striekajú a pasujú s prekážkou. Podľa mňa skvele vymyslená prekážka sa stará o kuriózne situácie. Dôkazom toho je mokrý rozhodca a obecenstvo okolo a ak by obsluhovači rozdelovača boli z cukru, našli by v prekážke mnoho prázdnych kusov oblečenia po ich rozpustení. O zábery nie je núdza. Tu sa ukazuje majstrovstvo strojníkov a ako som to ja nazval – rozdelovačistov. Dodnes mi nie je jasné, ako sa chlapcom z obce v okolí Lietavského hradu podarilo zlikvidovať ventil a obdiv patrí jednému z nich čo obetoval svoju ruku namiesto ventilu. Dôležité je, že nastriekali. Desať percentné straty sú v tomto športe povolené, či? Našťastie sa nič vážnejšie nestalo. Na štart nastúpilo družstvo z obce začínajúcej na S, ktoré presné znenie si už nepamätám a priznám sa, že moja najbližšia expedícia bude nasledovať do ich končín aby som trošku zašpiónil a zistil priebeh ich tréningu. Nebyť tej nešťastnej chyby akou je neprelezenie prekážky, boli by chalani z tejto obce „vypálili rybník“ všetkým ostatným. Čas priam neuveriteľný. Avšak pravidlá sú pravidlá a odnášajú si len D. Ani sa nedivím ich nespokojnosti s diskvalifikáciou, padajú protesty, neskôr urážky a tvrdé slová. Keby ich Pánko (rozumej farár) počuli, kľačali by isto zo dva „očenáše“. Do konca preteku sa neudialo dohromady nič, čo by sa patrilo spomenúť. Bezproblémové útoky nie sú pre fotografa až tak zaujímavé tak sa pomaly presúvam po trati. Ale nedá mi nespomenúť vyraz tvárí niektorých domácich dievčat až kým nedokončilo posledné ženské družstvo. Farba v tvári, že aj snehulienka by sa hanbila, vlastný tieň bol oproti nim ukecaný spoločník ... Ale po slovách Paliho do mikrofónu, informujúc o čase posledného družstva som nevedel či padol jackpot v prospech ich družstva, alebo čo sa dialo. Výskoky, krik ba až vyskot, objímanie aj neobjimateľného, no proste radosť. Čo sa bude diať ak sa im niekedy podarí vyhrať prvé miesto, neviem.